Listopad 2012

Šetři růž, nikdo nás nenatáčí

5. listopadu 2012 v 23:02 | ellie |  myšlienky
Postaviť sa, vystrieť sa a očakávať. Zase nadišiel čas, keď niečo akurát končí, a ja sa bojím, nechcem odísť, chcem vrátiť čas. O dva roky staršia, trochu otlčenejšia, trochu vyššia (tak nejako duševne), trochu labilnejšia, čím viac nedospelejšia a nedetskejšia. Bez kontroly jazyka a myšlienok len dúfam, že nie som hrubá, že som proste cvok, čo potrebuje sex ale nepotrebuje nikoho.
Bojím sa, čo bude, kým budem, keď zanechám toto tu, istoty, niekoho, kto ma tresol po chrbte, keď som sa hrbila, niekoho, komu sa môžem ísť kedykoľvek vyplakať. Bude tam niekto? Niekto, kto sa bude unúvať sa o mňa aspoň zaujímať, zaujímať inak ako o milú tváričku a hlasné slová? Neviem sa zhovárať s novými ľuďmi, som na to príliš divná. Nechcem naspäť miu, snový svet a flegmatickosť.
Pol roka súcna v tejto často vesmíru, kde som domácim bezdomovcom, kde viem, čo robiť ďalší deň a kde sa môžem usmiať.
Mám strach. Bojím sa budúcnosti a bytia viac ako nebytia. Nebytie príde, ale bytie nemusí. Nesúcno? Súcnom súkam vlákna, Ariadnine nite. Len mi ich neukradnite.
El