Září 2012

Osud je alibi, kterým si omlouvám svoje neschopnosti

17. září 2012 v 22:20 | ellie |  myšlienky
Čo narobíš?
Žijem ďalej, ďalej motám hlavy, sebe, cudzím, občas aj kapuste (kyslej).
Vo svojom zadebnenom svete ingorovanom na(ne)šťastie takmer každým s výnimkou tých-privlastnených a výnimkou výnimky - mnou, tam, kde sa nič nedeje. A potom sú záblesky šťastia, tam niekde si čučím a šťatsnosmutním. A klamem, tradične.
Som cvok, ktorého vypustili medzi ostatných, aby viesol trocha chaosu do stereotypu a veľmi sa mu to teda nedarí.
Že ťa huba nebolí.
Nebolí.
Ne.
Shit.

Odznova. Usmievam sa, darí sa mi, všetko bude dobré. Mám pekný život plný dobrých ľudí a potom tých ostatných, na ktorých nezáleží ani za máčny mak. Chodím do školy, tvárim sa prívetivo, bolí ma chrbát a inak je všetko dokonalé.
Mám chuť na úlety (2 ks), ktoré si nemôžem dovoliť, aj keď možno by som aj mohla, ale tak trochu to nejde. Pretože nie som bludička, nech sa napchávam mätou, koľko chcem, pretože je tam stále Ten na ktorom mi záležalo, on, ten čo bol môj a keď mám v sebe víno, tak mi chýba a to celé je choré a hlúpe. A nemám pokoja, zato mám úchylné myšlienky, ktoré zahrýzam nemčinou.
A inou burinou.
Ellie