Říjen 2010

Dear Tom

27. října 2010 v 5:13 | ellie
Dear Tom {drahý, najdrahší}
za tých xy hodín sa toho udialo tak veľa a zároveň tak málo. Blúdila som na Madridskom letisku, videla úžasný západ slnka trvajúci skoro päť hodín, usúdila, ze dláždené {ked píšem dláždené, myslím vykladané kockami veľkými asi tak štyri krát štyri centimetre, niečo ako tá časť florianky tam hore, len bez tých nikým nedocenených schodných pruhov} ulice pražskej časti Karlin su síce krásne, ale pre kufre na kolieskach úplne nevhodné...* veď to poznáš, vyskytla som sa na správnom mieste...
Chýbaš mi. * Toho Zaklínača som este nedočítala, ale páči sa mi.* *
** teraz sa idem trosku vyspat. mam sice v sebe kavu, asi hektoliter coly no napriek tomu sa mi chce strasne spat. mame tu 11:10 vecer, takze uz je cas na postel aj v nasom meradle :D * *
ILY
ell
ps: prepac, ze takto verejne, ale v blogovacom okne sa mi nejlepsie pise
ps2: vety pod hviezdickami si vyzdvines osobne :P

Day 16 - A song that makes you cry (or nearly)

14. října 2010 v 10:27 | ellie
S touto nálepkou by som mohla označiť viac pesničiek. Pár z nich pre to, že sa mi k nim viažu príjemné, či menej pekné spomienky, ostatné len kvôli tomu pocitu.


A Fine Frenzy- Almost lover
Tri spomienky, alebo skôr záblesky: čítanie new moon a slzy, ktoré táto melódia spolu s písaným slovom vyplavila, jeden večer s Ann, keď sme si púšťali smutné pesničky a spomínali, a pár sĺz, čo len nedávno pokropili klávesnicu a odplavili smútok. 

Tomáš Klus- Chybíš mi, hlavne refrén.
Už nie, ale len nedávno ešte dokázal jeho hlas vo mne vyvolať pocit nedoskladaného puzzle. 





Dido- Christmas day
Dva roky dozadu pár dní pred Vianocami ma naozaj rozplakala. Teraz mi už len pripomína nevečernú zimnú tmu a sneh prikrývajúci všetko naokolo, lepenie koláčikov u babky a krásne rozhovory.

Rady by som vedela,
čo vyvoláva smútok vo vás.
Ell

Dva roky

11. října 2010 v 15:15 | ellie |  myšlienky
....vypisovania svojich myšlienok na tento blog. Za tie dva roky sa menil tak, ako som sa menila aj ja. Stal sa mi tak trochu spovedníkom, miestom, kde som mohla otravovať.

Rovnako ako pred rokom:
Pre tých, čo to so mnou ťahajú od začiatku mám jedno veľké ďakujem a pre tých, čo mi dávajú inšpiráciu a náladu písať tiež jedno také isté. A ešte jedno pre všetkých, čo tu kedy boli, či už po sebe nechali, alebo nenechali stopu.

Na vypisovanie samej seba mám stále menej času. Rovnako, ako na všetko ostatné, preto sa mi nečudujte, že to tu spí. 

Čo sa za rok udialo?
Leto <3
Septembrová minichvíľa minidepresie

Súčastnosť je fajn. Definujeme definície definíciami, aj nedefinovateľné pojmy. Snívame realitu a žijeme sny. Žijeme. Jeden život- ten náš. Viac ich už nebude :)
Els

Osude vylez a pojď se se mnou rvát

8. října 2010 v 23:50 | ellie |  myšlienky
Boj za... nádej. 
Že sa niečo stane, alebo sa nestane nič. Že budúcnosť bude milá a nenechá dievčatko v slzách. Vraj veľká slečna. Nie! Stále dievčatko, ktoré nevie, čo chce a nahrádza si staré časy, hoci je už neskoro. Napriek tomu, že sa nedajú vrátiť, ani nahradiť. Ani prepísať. A dúfa, že sa to neskončí ako v tých škaredých snoch. Ako v príbehoch z reality. Ako vo svete, kde žije.
Boj za.. slobodu.
Že už bude voľná. Veď je predsa veľké dievča, vie sa o seba postarať, nič viac nepotrebuje. O chvíľku dospelá, vystreté ramená a brada hore, tak ako ju učili. Ako ju naučil, odučil a znova naučil život. Život, ktorý sa zdá tak ľahučkým ako... pierko. Aj keď je skôr obyčajná igelitka, s ktorou si vietor robí čo chce a skončí v smetiarskom aute.
Boj za... úsmev.
Že ho viac nebude predstierať, ani na moment, že bude taký úprimný, ako býva len v istých chvíľkach. Že už to nebude smiech zo zúfalstva, nákazlivý smiech šíriaci sa ako mor. 

Diktujeme čísla účtov, rodné čísla, variabilné a konštantné symboly. Sme čísla a mená a pritom sme predsa pocity a farby.
Chuť pretrhnúť retiazku s príveskom na krku, len pre ten pocit. A potom pustenie. Nepatrí sa to, moja drahá. Kontrola životných funkcií, aby si nám nezomrela, ľúbime ťa. Naozaj? Klamstvá neberiem, ja ľúbim.
ell

Day 09, 10, 11, 12

2. října 2010 v 13:18 | ellie
Po akútnom nedostaktu času pokračujeme.

Day 09 - A photo you took toto leto, čakanie na Ann, kedysi večer. Drahý Prešov. 

prešov