You swore and said, "We are not, We are not shining stars..."

20. července 2016 v 22:07 | ellie |  myšlienky
Prekvapivo (a možno ani nie), ešte stále žijem.

Žijem v meste, ktorému hovorím "doma". Žijem s človekom, ktorému hovorím "láska".
Nazývam sa odborom, ktorý študujem a nie prácou, ktorou si tú školu platím. Viac prekvapivé je, že tá práca ma baví viac.

V mojom živote zaujali miesto ľudia, od ktorých by som to vôbec nečakala. Nedokážu zaujať miesto ľudí, ktorí už v mojom živote nehrajú očakávanú rolu, ale život ide ďalej.

Som prepracovaná, frustrovaná, zmätená a (podľa papiera niekde v mojej školskej zložke) hyperaktívna. A šťastná.

...We are not shining stars.
Yes, I know, I never said we are.

Je toto dospelosť? Keď prestaneš robiť to, čo od teba očakávajú a tak trochu aj to, čo si od seba očakával sám? S výplatou na účte, nedostatkom spánku a pocitom, že nevieš, kam ďalej?

Uvidíme o rok.
 

Please, dont take my sunshine away

9. července 2014 v 23:22 | ellie
Prišlo leto.
Letá pre mňa vždy bývali zlomové obdobie. Je to tá doba, keď má človek nejako viac času na seba, na svoje myšlienky. Nie vždy je to dobrá vec, nie vždy zlá, každopádne, letom sa pre mňa veci menia. Tentokrát sa svet tvári, že k dobrému (zaklopať na drevo, kľudne aj neohobľované).
Zahodila som prácu, o ktorej tvrdia, že je "jedinečnou príležitosťou v živote", že "ma dokáže zabezpečiť", že ma "posunie ďalej". Hm. Niekedy v dobe, keď sa začali hrdiť tým, ako sú dospelejší v porovnaní s rovesníkmi, som začala krútiť hlavou. A povedzme, že neprestala, kým som nenechala "jedinečnú príležitosť" ísť. Čo už.
Ostala som v druhej práci, ktorá mi zabezpečuje prísun dobrej kávy (a pravidelný plat). Plná spokojnosť, nech si nad tým "dospelejší" ohŕňajú nosom.
Bola som (životom, okolnosťami a vlatsným naštrbeným egom) prinútená vybrať si novú vysokú školu. Tentokrát verím, že správne. Ak to zvládnem, raz do mňa bude inžinier, muhahá.

Prišlo leto.
A s ním koniec zlého obdobia. Usmievam sa na svet, aj keď sa nehorázne nudím. Trochu menej frflem, trochu viacej jem a ešte stále sa neviem rozhodnúť, ako veľmi ryšavá chcem byť.

Z veľkých plánov malé planétky.

Ellie :3

Ťažký je život námorníka na suchu

25. ledna 2014 v 19:27 | ellie |  myšlienky
Ďalšie mesto, zase nové tváre, nový život.
Iné stromy vidím z okna, inú tvár vidím ráno, keď otvorím oči.
Život je zmena. Nie vždy k dobrému.

Ukončila som jednu etapu života, zbalila kufre a presťahovala so do iného ne-domova. Tentokrát už s menšou chuťou a menej dobrovoľne ako pred dvoma rokmi.
Privítal ma pražský matfyz a nie veľmi priateľsky. Čo už, ani mne nie je až tak sympatický. Trochu sa tu strácam. Netuším, kde je sever, neviem, kam mám ísť a či to má aspoň nejaký zmysel. Keď sa pozriem dopredu, nepáči sa mi, čo vidím. Rovnako, ako sa mi napáči vlastný obraz v zrkadle. Naozaj som to ja? Pozerá sa na mňa z lesklej plochy ten istý človek, čo pár dní, mesiacov, rokov dozadu? Nemyslím. Nepáči sa mi to.

Cesta, ktorú som si vybrala je asi pre mňa príliš ťažká. Mám pocit, akoby som zlyhala. Sklamala seba, sklamala rodičov. Hanbím sa za to, že som chcela ľuďom ukázať, aká som dobrá a zrazu zistila, že nie som. Je pre mňa ťažké prehryznúť to.
Nie som dosť dobrá
nie som dosť dobrá
nie som dosť dobrá. Možno som trochu lepšia, ako väčšina, ale nie dosť. Bolí to. Hryzie to. Moja prvá veľká prehra.
Nemám talent, nemám odhodlanie, nemám chuť.

When you're ten, they call you a prodigy.
When you're fifteen, they call you a genius.
Once you're twenty, you're just an ordinary person.
(jedno veľmi zlé anime)

A neviem, kam inam.
Život bol pre mňa o hľadaní šťastia. Hľadaní šťastia v každej minúte a hľadaní šťastia v budúcnosti. O privolávaní si šťastia. Potrebujem k šťastiu trochu peňazí, aby som nemala toľko starostí? Zarobím si ich. Robia mi radosť dobré známky? Naučím sa, prečo nie? Baví ma niečo? Robím to. Plávanie životom s úsmevom na tvári je príjemné.
A zrazu to tak nefunguje. Bola by som šťastnejšia, ak by som bola úspešnejšia v tom, o čo sa teraz snažím? Asi? Alebo ani nie. Bola by som šťastnejšia, ak by som robila niečo iné? Asi áno. Ale čo?
A je tu aj iná otázka: čo potom? Čo o päť rokov? Kde budem? Kým budem?

Budem úspešná? Chcem byť úspešná?
Mám pocit, že môj život je presne nalinkovaný. Vysoká škola, práca, deti, kvákvákvákvá... Inak to nejde. Chytá ma panika, keď na to myslím. Bola som naivná, bola som hlúpa, bola som... A možno nebola. Možno som bola len spokojná. Dá sa povedať, že šťastná. Pred rokom mi svet ležal pri nohách. Čo sa zmenilo?

Ťažko povedať.
Svet nie je dole hlavou. On taký bol. Teraz je správne.
A vôbec, ale vôbec sa mi tak nepáči.

Ell
 


Šetři růž, nikdo nás nenatáčí

5. listopadu 2012 v 23:02 | ellie |  myšlienky
Postaviť sa, vystrieť sa a očakávať. Zase nadišiel čas, keď niečo akurát končí, a ja sa bojím, nechcem odísť, chcem vrátiť čas. O dva roky staršia, trochu otlčenejšia, trochu vyššia (tak nejako duševne), trochu labilnejšia, čím viac nedospelejšia a nedetskejšia. Bez kontroly jazyka a myšlienok len dúfam, že nie som hrubá, že som proste cvok, čo potrebuje sex ale nepotrebuje nikoho.
Bojím sa, čo bude, kým budem, keď zanechám toto tu, istoty, niekoho, kto ma tresol po chrbte, keď som sa hrbila, niekoho, komu sa môžem ísť kedykoľvek vyplakať. Bude tam niekto? Niekto, kto sa bude unúvať sa o mňa aspoň zaujímať, zaujímať inak ako o milú tváričku a hlasné slová? Neviem sa zhovárať s novými ľuďmi, som na to príliš divná. Nechcem naspäť miu, snový svet a flegmatickosť.
Pol roka súcna v tejto často vesmíru, kde som domácim bezdomovcom, kde viem, čo robiť ďalší deň a kde sa môžem usmiať.
Mám strach. Bojím sa budúcnosti a bytia viac ako nebytia. Nebytie príde, ale bytie nemusí. Nesúcno? Súcnom súkam vlákna, Ariadnine nite. Len mi ich neukradnite.
El

Osud je alibi, kterým si omlouvám svoje neschopnosti

17. září 2012 v 22:20 | ellie |  myšlienky
Čo narobíš?
Žijem ďalej, ďalej motám hlavy, sebe, cudzím, občas aj kapuste (kyslej).
Vo svojom zadebnenom svete ingorovanom na(ne)šťastie takmer každým s výnimkou tých-privlastnených a výnimkou výnimky - mnou, tam, kde sa nič nedeje. A potom sú záblesky šťastia, tam niekde si čučím a šťatsnosmutním. A klamem, tradične.
Som cvok, ktorého vypustili medzi ostatných, aby viesol trocha chaosu do stereotypu a veľmi sa mu to teda nedarí.
Že ťa huba nebolí.
Nebolí.
Ne.
Shit.

Odznova. Usmievam sa, darí sa mi, všetko bude dobré. Mám pekný život plný dobrých ľudí a potom tých ostatných, na ktorých nezáleží ani za máčny mak. Chodím do školy, tvárim sa prívetivo, bolí ma chrbát a inak je všetko dokonalé.
Mám chuť na úlety (2 ks), ktoré si nemôžem dovoliť, aj keď možno by som aj mohla, ale tak trochu to nejde. Pretože nie som bludička, nech sa napchávam mätou, koľko chcem, pretože je tam stále Ten na ktorom mi záležalo, on, ten čo bol môj a keď mám v sebe víno, tak mi chýba a to celé je choré a hlúpe. A nemám pokoja, zato mám úchylné myšlienky, ktoré zahrýzam nemčinou.
A inou burinou.
Ellie

Další články


Kam dál